/úryvok/

     Prsty už mala celkom biele, ako zvierala volant. Jediný pevný bod na obzore, keďže ďaleko nedovidela. Vzdychla si a uvoľnila zovretie. Ruka bola štíhla, ale ťažká. Oveľa ťažšia ako jej vlastná. Toto nové, dospelé telo bolo napriek svojej útlosti šľachovité a nemotorné. Ešte potrvá, kým si naň zvykne. A potrvá, kým sa naň vôbec dokáže pozrieť.  Odvážila sa odtrhnúť zrak z cesty a nakukla do spätného zrkadla. Potešila sa, že stále vidí svetlá mesta, ktoré nechávala za sebou. Ešte sa s ním nestihla rozlúčiť. Naskočili jej zimomriavky a spomalila. Naozaj odchádza. Autom. Chcela by vidieť, ako by sa zatváril Kay, keby ju videl šoférovať. Ani by jej to nedovolil. A čo by povedal, keby sa pred neho postavila s tým, že: "Aha, toto som ja o desať rokov!" Uvedomila si, že sa usmiala. Prvý krát, odkedy sa stratil. O niečo pokojnejšie postupovala do tmy, ktorá sa jej zdala iná. Nebola taká, ako hore. Tam sa hýbal iba vietor a tma stála. Tu bola ako živá, Gerda mala pocit, že na ňu hovorí. Miestami sa zlievala s hmlou, ktorá vyzerala ako plávajúci sneh; hmota, ktorú by dokázala nabrať do náručia a postaviť z nej iglu. Prinášala a odnášala tvary tiel, tvárí, blúdiacich príšer, ako nejaká čudná fatamorgána. Pozorovala ju oknom auta a verila, že kým zostane vo vnútri, tma ani hmla jej neublížia. Hmla po chvíli kdesi vyprchala a auto vošlo do temnej prázdnoty. Kým ju odhŕňali z Gerdinho zorného poľa reflektory auta a odkrývali asfalt cesty, dalo sa to zvládnuť. Nedokázala si predstaviť, že zastaví, zhasne svetlá a nechá temnotu, aby ju zaliala ako láva. Bolo to prvý krát, čo v nej bola celkom sama. Znovu pevne stisla volant. Svetlá mesta v spätnom zrkadle už takmer nevidela. Stiahlo jej žalúdok. Nechcela prísť o výhľad na tie žiarivé bodky, ktoré do tmy vyrážajú diery a narúšajú jej silu. Kým tleli v spätnom zrkadle, nahovárala si, že sa nič nemôže stať. Takto z diaľky vyzeralo mesto ako malý tábor uprostred pustatiny, so zvyškami ohniska, ktoré sa tvári, že vydrží večne, hoci by ho zhasol obyčajný nočný dážď. Tu, medzi poliami sa navyše plazilo niečo smutné, ťažké a tiché. Možno to bolo aj hore, na observatóriu, ale tam to prehlušil vietor. Do uší jej liezlo hlavne to zvláštne ticho. Našťastie, staré ale dokonale pojazdné auto si spokojne priadlo. Gerda si ho za ten priateľský zvuk obľúbila hneď ako doň nasadla po prvý krát. Momentálne to bol jediný priestor do ktorého patrila, a v ktorom si mohla nahovárať pocit bezpečia. Na chvíľu úplne zabudla, že nevie, kam vlastne ide a ako tento pokus dopadne. Z chvíľkového pocitu pokoja ju vyrazili oči, ktoré sa zjavili na ceste pred autom a svietili vo svetle reflektorov ako lampičky. Zabrzdila, ale nie včas a narazila. Oči zmizli. Srdce jej uháňalo ako rýchlovlak. Čo to bolo? Čakala. Za oknom iba tma. Nakoniec sa so stiahnutým žalúdkom otvorila dvere a  opatrne vystúpila.

Tebe to trvalo! Prekvapila ju rázna výčitka.

Už som myslel, že si tam zaspala. Na ceste ležal pes.

Nalož ma do auta, prosím ťa, je mi zima!

Vzala psa do náručia a pozorne si obzerala jeho srsť. Pes akoby vedel, čo si myslí.

Iba som sa doudieral, to bude dobré.

Gerdu prekvapilo, aký je ľahký. Položila ho na sedadlo vedľa seba, do páperovej bundy od Fínky, ktorá tam bola pohodená. Opatrne si našiel príjemnú polohu a prepadol sa do jej mäkkosti. V tom momente zaspal. Gerda pokračovala ďalej po diaľnici, lebo nevedela, čo iné by mala robiť. Teraz už občas stretla aj kamión, ale inak bolo všade pusto. Priebežne zisťovala, či pes dýcha, či má teplé telo, či žije. Keď bola unavená zo šoférovania, zastavila na odpočívadle. Vtedy sa pes zobudil a rovno začal vysvetľovať.

Dali mi niečo do žrádla, z čoho som zaspal a potom ma uniesli. Keď som sa zobudil, našiel som sa pohodený na nejakej ceste a presne v tom momente si ma nabrala. Za to ti pekne ďakujem. Potreboval by som, aby si ma zaviezla domov.

A to je kde? Pomyslela si Gerda.

Pes, akoby jej znovu rozumel.

Budem ťa navigovať. Viem sa vrátiť z akéhokoľvek miesta na tejto planéte.

Ok, pomyslela si Gerda a naštartovala. Jedného takého som už poznala, čo sa vedel vrátiť odvšade. A teraz ho musím hľadať.

Potom motor znovu vypla a zabodla začudovaný pohľad do chlpatej masy, vedľa na sedadle.

Ty rozprávaš! Si pes! Ako to, že rozprávaš? A ako to, že sa rozprávaš so mnou, ja nerozprávam!

Pes jej pokojne odpovedal, akoby o nič nešlo.

Ani ja nerozprávam, ani ty nerozprávaš. Počuješ snáď nejaký hlas?  

Gerda musela uznať, že nie.

Vymieňam si s tebou myšlienky, povedal pes. Nie každý to dokáže. Ty to dokážeš, vďaka tým bielym vlasom. Biele vlasy sú najlepšie kanály na zdieľanie myšlienok.

Gerda sa zasmiala. Blbosť.

Je to blbosť, ale funguje to. Pozri, veď aj ja som celý biely, zadieľal pes.

Gerda sa pristihla pri tom, že sa znovu usmieva.

Ako sa voláš? Chcela vedieť.

Havran.

Taký biely a havran? Pobavilo ju to.

Presne tak, taký biely a havran. A už o tom nehovor. Sú na mne aj iné, zaujímavejšie veci.

Ok, tak kam, Havran?

Otoč to do mesta!

A bolo po nálade.

Prečo? Tam sa mi fakt nechce vracať, snažím sa odtiaľ zmiznúť a neviem ani, ako obrátiť auto. Viem ísť iba rovno.

Havran si z nej nič nerobil.

Si na ceste úplne sama. Môžeš sa otáčať do rána.

Dramatická pauza.

Mala si sa zasmiať, to „ráno“ bol vtip.

Starý. Sama som ho povedala tisíc krát.

Ok, tak keď budeš otočená, zobuď ma. Budem ťa navigovať.

Dopovedal, zívol a znovu zaspal.

Počkať, toto nebol vtip? Ten pes naozaj spí? Skontrolovala ho.

Chrápal ako človek. Gerda sa pokúsila otočiť auto. Zišla z cesty, zhasol jej motor, chvíľu to trvalo, ale veľkým oblúkom po mŕtvom, stvrdnutom poli nakoniec auto otočila. A vracala sa do mesta.